AC Milán - Napoli, 0 : 4
Po neúspešnom pokuse na jar nám to konečne vyšlo a nakoniec sa nám aj tohto roku splnil sen vidieť náš obľúbený klub v akcii LIVE. Na zraze v Ostrom Grúni sme dost jednoznačne vybrali asi najatraktivnejší zápas na jeseň doma a tým zápasom mal byť ACM vs NAPOLI. Naše nadšenie trochu zabrzdil dopravca správou, že nám môže poskytnúť len menší autobus pre cca 50 ľudí a nie obvylký "poschoďák" pre 70. Nakoniec to ale asi tak malo byť, lebo sa ledva naplnil ten menší. Darmo súčasné výsledky, hra, hráči sú už asi neni dostatočným lákadlom pre širšie masy čo sa nakoniec aj potvrdilo vo finálnom rezultáte zapasu ale o tom neskôr.
Vyrazili sme teda v sobotu popoludní po obvyklej trase PRAHA-BRNO-BRATISLAVA-MILANO. Kedže ja som nastupoval až v Bratislave neviem popísat atmosféru v autobuse aká panovala na uzemí bratov čechov, ale určite bola výborná. Od Bratislavy som ale mal veľmi dobrý pocit, stretol som staré známe, ale aj nové tváre. Ako ubiehali kilometre smerom na Milano aj atmosfera začala gradovať, darmo ked sa stretnú Česi, Moravaci a Slováci v jednom buse a v batožine majú čo to na pitie tak je o zábavu postarané. Väčšinou som chodil na výjazdy zo synom, teraz som mal premieru ako sólista a tak to aj dopadlo, keby som parafrazoval Richarda Genzera z relácie DOLITO, "od 80-té minuty si na nic nepamatuju". Ale naštastie sme mali veľmi sympatických a zodpovedných vodičov, ktorý cestu perfektne zvládli. Po príchode na parkovisko pred San Sirom sme absolvovali už ritualne fotenie, tentokrát aj z pyrotechnickou kulisou, o ktoru sa postarali "belasí" rossoneri. Ešte sme sa pri autobuse posilnili tradičnými výjezdovými "colazione" a pomaly sa po skupinkách a podľa záujmov začali trúsiť do centra. Prvýkrat som šiel zo San Sira metrom, je to jednoduchšie, ale zasa peší presun na zastavku Lotto mal tiež svoje čaro. Ako vždy aj teraz bolo treba vidieť dominanty města. Duomo, galériu Vittoria Emanuella, castello Sforzeco, Via Dante, samozrejme Megastore ACM. Ja zo svojimi parťákmi sme zakončili potulky mestom pri kanali NAVIGLI, podla mňa najkrajšou časťou mesta, kde sme si dali neskorší obed, ešte hodinka na via Buenos Aires kde sme trochu "shopovali" a nasledný presun metrom na San Siro. Ako sme vystupili na novučickej stanici SAN SIRO STADIO čakal nás už úplne iný obraz ako keď sme odchádzali a na parkovisku sme boli jediny....atmosféra už pomaly hustla. Zraz na prebratie lístkov bol o siedmej hodine pred branou cislo sedem, dve štastné čísla, ktore nám dávali nádej, že zápas dopadne podľa našich predstáv, hmmmm nedopadol!!!. So vstupenkami v rukách sme ešte chviľu krúžili okolo štadióna, nasávali sme atmosféru pri stánkoch, tá je vždy fantastická, a pomaly sme zamierili na tribúny. Úvodný hvizd rozhodcu (toho zapredanca RIZZOLIHO), prvych desať minút hry, všetci sme boli v dobrej nálade. Čo však prišlo potom hmmmm., na to nech si urobí nazor každý sám. Predsa len tento článok môžu čítat aj adolescenti a inak ako vulgarizmamy by som to opísať nevedel. Možno si požičiam Karlovú frázu "chtělo by to fyzické tresty". Cesta zo štadiona na parkovisko bola teda mierne povedané rozpačitá, nálada pred autobusom na bode mrazu a to bol pekny teplý jesenný večer. Postupne ale hlavy vychladli, a bolo príjemné pred autobusom spozorovat pár známych tvári s FAG a čo mňa veľmi potešilo dvoch bieloruských priateľov (to som ešte netušil čo nám bielorusi vyvedú v kvalifikácii na EURO 2016). Cesta domov bola ako z pohrebu, možno len tradična tombola a módna prehliadka kladivounov v dresoch NAPOLI trochu zdvihli náladu. Čo dodať na záver? Až na ten výsledok veľmi podarená akcia, myslím, že hnev už každého z nás prešiel a už netrpezlivo čakáme na ďalšiu spoločnú akciu RCeS.
Slavo Javor
