AC Milan - Fiorentina, 1 : 0
Na zápas AC Milan – Fiorentina som sa vybral v jeden upršaný piatkový novembrový večer.
Z domu som vykročil pre šťasie ľavou nohou …a hneď stúpil do mláky na chodníku . Ale zlý začiatok, dobrý koniec, ako sa zvykne hovoriť.
V Bratislave sme cestou k Istropolisu rozbalili veľkú vlajku AC a pri parkovisku ňou Patres mával, čo bolo znamením k zvolávaniu červenočierneho ľudu a občasných nechápavých pohľadov náhodných okoloidúcich. Postupne sa k nám popridávali ďalší účastníci zájazdu z celého Slovenska a mohol som si v predstihu červenou fixkou odškrtávať všetkých 20 osôb . Autobus z Čiech s našimi kolegami tentokrát menej blúdil po Bratislave a tak na miesto nástupu prišiel dokonca v miernom predstihu . Tento fakt sme veľmi uvítali, keďže počasie bolo dosť zlé a postávanie pri parkovisku v občasnom daždi nás celkom skoro prestalo baviť. Rýchlo sme teda nastúpili a vyrazili smer Miláno. Tentokrát sa výjazdu nezúčastnil " Legendárny Rossonero " , takže v autobuse chýbal jeho originálny pokrik : Ole Ole e viva Rossoneri . Atmosféra v autobuse bola teda omnoho kľudnejšia a tichšia, ale na druhej strane to bola aj škoda, trochu mi to aj chýbalo. Cesta prebiehala viacmenej pokojne až na občasné výkriky fandenia Ostrave od jedného podguráženého fanúšika, ktorému sa zdalo že je na Bazaloch.
Znovu sme sa presvedčili o pravdivosti jedného tvrdenia, že s určitým množstvom alkoholu v krvi sa aj bežné veci zrazu stávajú veľmi ťažkou úlohou a tak nám jeden fanúšik aj teraz názorne predviedol pád zo schodíkov autobusu.
Na rozdiel od minulého výjazdu, tentokrát to bol výpad smerom tvárou vpred, takže dotyčný to odniesol rozbitou bradou a cestným lišajom " Made in rakúske parkovisko" .
Do Milána sme prišli v predpoludňajších hodinách , ale žiaľ počasie asi cestovalo s nami , pretože také hnusné v akom sme odchádzali zo Slovenska nás privitalo aj v metropole Lombardska. Na parkovisku pri štadióne sme všetci poobdivovali zas a znova krásne San Siro, bez rozdielu či tu bol niekto prvý alebo desiaty krát. Následne sme vyrazili do centra mesta, kam sme sa aj dostali celkom rýchlo, keďže našťastie teraz zrovna neprebiehal v uliciach Milána maratón. Zápas bol na programe až večer, takže sme mali dosť času na prehliadku centra a jeho pamätihodností. K dvom starým - Duomu, a divadlu La Scalu pribudla aj ďaľšia – novo otvorený Milan Megastore . Po nákupe suvenírov sme sa za stálych dažďových prehánok prechádzali v uličkách centra, robili ďalšie drobné nákupy ( ja konkrétne majononézu pre kamarátku :D ) a pomaly odpočítavali čas smerom k zápasu. Podvečer sme sa vydali naspäť a pripojili sa do stále rastúcej červenočiernej rieky ktorá smerovala k San Siru.
Vyzdvihli sme si bez problémov rezervované lístky , absolvovali kontroly a vošli do útrob štadióna. Spolu s nami si našlo cestu na štadión napriek zlému počasiu aj ďalších takmer 50 000 divákov pozrieť si AC proti Fiorentine . Trochu zima bolo možno aj hráčom, pretože začali pekne zostra a už po minúte musel hosťujúci brankár Boruc zasahovať po peknej strele Boneru. "Góóóóóól" sme si po prvýkrát zakričali zhruba v štyridsiatej minúte po strele Robinha , bol to však len taký suchý nácvik , pretože gól neplatil kvoli ofsajdu. Zhruba o 5 minút neskôr sme si to už mohli zakričať naostro a neprerušene, keď si Zlatan spracoval loptu a nožničkami skóroval. Tento gól samotný stál za tú dlhú cestu, škaredé počasie a deň plný dažďa. V dobrom výkone pokračovalo AC aj po prestávke, ďalší gól však napriek viacerým sľubným šanciam už nepadol. V závere mohla Fiorentina vyrovnať, Abbiati to však nepripustil. Po víťazstve a troch bodoch sme sa krátko po zápase vydali hneď na cestu domov. Spokojnosť a hlavne únava prispeli k tomu že cesta späť prebehla absolútne kľudne a bez problémov.
